20. Ako nám lesná škȏlka uľahčuje zabývanie sa v cudzine

Dobrý deň. Náš príbeh z lesnej škȏlky je spoza hraníc – sme slovenská rodinka presťahovaná kvȏli mužovej práci do Nemecka.

V novej krajine sa nám začína ťažko. Detičky tu žijú, podľa mojich 10 mesačných pozorovaní, úplne organizovane a strážene – len doma, za vysokým zeleným plotom alebo v škȏlkárskej či voľnočasovej inštitúcii. Preto nám veľmi chýba to pouličné celodenné dedinské lietanie malých kamošov, ktoré sme mali doma… Riešime, kde stretnúť deti. Deti, ktoré sa mȏžu spolu pohrať.

Musím povedať, že pre nás je snom vyrastať so svojimi deťmi doma, z domu pracovať, stretávať sa s komunitou ľudí podobnej vlnovej dľžky a šírky, žiť v spojení s prírodou a duchovnom, ktorého sú deťmi najväčšími učiteľmi… dá sa k tomu kráčať aj v tejto pre nás príliš civilizovanej krajine?

Odpoveď nedala na seba dlho čakať – pri prvej lesnej prechádzke sme narazili na maringotku a drevené lavičky v kruhu pod strechou z celtoviny, na kus lesa vyzdobený lanovými rebríkmi, gaštanovými srdciami, vtáčími búdkami, akváriom so žubrienkami, na stȏl so sviečkami v zaváraninových pohároch, na drevené vozíky, na staré hrnce naplnené hlinou, lístím a machom, na detský luk, na drevenú zvonkohru, na kohútik s vodou zozbieranou zo strechy do veľkej kade, na domček ako z Janíčka a Marienky, na ohnisko uprostred vysokánskych bukov, na rebrík a zverák, na pneumatiky a kruhy na točenie, na poličky s ceruzkami a papiermi, na petríkové piecky v starom vagóne, na sekeru, na večný kalendár z drevenej dosky s dierkami, na pomaľované palice a na ošúchané konáre stromov pre stromolezcov, na stany zo suchých konárov poopieraných o stromy… celý priestor nás napľňal pocitom úcty k dospelým, ktorý to dokázali vytvoriť a radosti z detských objavov a hier, ktoré tu mohli prebiehať…

Do tejto lesnej škȏlky náš najstarší chlapček Kubko nastupoval neisto. Mal 4 roky, nevedel cudziu reč, nechcel byť sám, bez nás. Nevedel prijať, prečo nemȏže behať, jesť, ležať,atď., kedy sam u chce. Ale nikto naňho nehovoril ani nepozeral zhora, odmietavo a posmešne, veľakrát ho samé deti usmernili, volali ho, aby išiel k nim, keď sa vzďaľoval na svojich potulkách príliš ďaleko do lesa – deti sa vo veľkom priestore prirodzene držia pokope. Niečo za niečo – namiesto slobodnej hry a vlastného tempa tu má trochu viac disciplíny, veľa rátania, spievania a príbehov, riešenia sporov a nebezpečných situácií, zábavy pri naháňačkách a objavovania prvých kamošov a kamošiek…konečne…huráááá… ale stále sú tu dni, kedy sa pýta, či tam musí ísť.

Jeho správanie sa pri návšteve lesnej škȏlky nejako nemení – nie je agresívnejší ani zamľknutejší, teda si z toho vyvodzujeme, že ho to asi nevalcuje a nedrví. Že to zvláda stráviť a pokryť. A hlavne dookola neustále ráta – v oboch jazykoch. Má matematické obdobie. Všetky otázky začínajú slovom Koľko? Nosí domov dýky, ktoré mu vyrábajú tety z lieskového dreva a luky, ktoré treba reparovať, lebo sú u neho v plnom nasadení. Každý deň vysýpa z vrecák zberateľské trofeje kamienkov a paličiek, občas aj sušené ovocie, ktoré mi schoval, keď ho dostal od nejakého spolupapajúceho.  Deti si nosia jedlo z domu. Občas aj niečo, čo rozdajú – keď sa mamičkám podarí nejaký koláčik.

Mne ako mamičke na materskej s dvoma detičkami dáva táto možnosť pocit, že nie som v novej krajine izolovaná. Niektoré mamičky sú tu totižto veľmi aktívne, organizujú festivaly – rodinné pikniky so švédskymi stolmi pri ohni,remeselné a umelecké kurzy s deťmi, odvozy na traktoroch, sadenie a zber úrody na farme… Mám problém s vozením Kubka do lesa, sú to 3-4 km a ráno je teraz už tma, my máme na vozenie bicykel s prívesom. Rodičia si už podohadovali, kto s kým bude voziť deti spolu, na striedačku. Našeho zatiaľ bude brávať teta, ktorá má škȏlku na starosti. Bude tam teda prvý. A to bude určite rád, lebo ráno treba zapáliť ohník do piecky, a to on na Slovensku miloval…

A ako sa rieši v lese hygiena? Jednoducho. Deti chodia cikať ku stromom ďalej od obytných miest. A na kakanie sa musia vyzbrojiť rýľom, ktorý im nejaká teta odnesie, vykopú jamu, a je to… Rúčky si umývajú prenosným zariadením- fľaša s vodou, mydlo, fľaša, uterák. Funguje to tak, že si drobci posadajú na kmeň zvaleného stromu a umývacia čata štyroch detí ide od jedného k druhému a umýva.

Deti sú v škȏlke v jednej skupine, je ich 25, teda nie sú izolované podľa veku, preto väčšie dvíhajú menšie, ktoré popadajú pri behu do kopca a opravujú čapice a upozorňujú na objavené soplíky… Pracujú v malých skupinkách, keď sú na nejakom stanovišti a robia umenie, majstrovanie alebo príbehy.  Stanovisko, kde sa ráno vyberie celá tlupa, volia deti sami. Ráno navrhujú, kam pȏjdu a celú trasu prechádzajú svojim tempom – v menších skupinkách. Počas trasy sa na známych križovatkách čakávajú a vždy sa spočítajú. Do 25. V tom sa mi páči tá prvá skúsenosť detí s demokratickou voľbou smeru celej skupiny, individuálne tempo ale zároveň bezpečnosť a starostlivosť. Niektoré drobce sú ozaj neuveriteľné – ako si v rannej hmle vykračujú s rupsačikom do kopca naobliekané tak, že sú skȏr širšie ako vyššie… Ono to ráno vyzerá ako keby sme išli zaviesť dieťa do výcvikového tábora. Oni idú naozaj do tvrdých prírodných podmienok. Nelenivejú,neboja sa akéhokoľvek počasia. Je to pravda, že neexistuje zlé počasie, keď je človek dobre oblečený a pripravený. A detičky sú vonku len do obeda, potom idú domov. V zime sú aj vo vagónikoch, kde sa kúri. Ak je ale extrémne počasie, sú v priestoroch, ktoré majú v mestskej budove.

Všetko má svoje za aj proti. Je to hlavne o prostredí a o medziľudskej komunikácii. Som vďačná za túto možnosť a prajem aj takéto možnosti všetkým v našej slovenskej aj českej zemi.

Veronika Mihalikova
Skolka Waldkiga v Mainburgu, Nemecko

One thought on “20. Ako nám lesná škȏlka uľahčuje zabývanie sa v cudzine

  1. Anna Garbiarová

    Veronka, na tvoj článok som hrdá a držím palce všetkým tvorivým ľuďom, ktorí dokážu prekonať prekážky a dokážu ísť za svojim cieľom.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich